ROZHOVOR o knihách a literatúre s Viktorom Suchým

„Za jeden deň vychádza len v strednej Európe viac kníh, ako by zvládol jeden čitateľ prečítať za celý život.“

-Viktor Suchý

Viktor, poznám ťa už nejaký čas, obaja sa venujeme literatúre a jej interpretácii. Je o tebe známe, že máš pozitívny vzťah ku knihám. Zaradil by si sa k typu ľudí, ktorí sa narodia s knihou v ruke, alebo si si ku knihám hľadal cestu postupne?

Mám šťastie, že som sa narodil do čitateľskej rodiny. Po mame som zdedil lásku k poézii, otec mi v pravý čas vložil do rúk tie správne knihy, napríklad Kunderove Směšné lásky. Babička (otcova matka) nám čítala pri večeri Pippi, Robinsona i Pištáčika, starká (mamina matka) pred spaním slovenské i dánske rozprávky. Najdôležitejšou postavou môjho čitateľského rodinného života bol starký (mamin otec), po ktorom som zdedil vášeň čítať a o prečítanom debatovať i fyzický základ knižnice, zbierku úžasných kníh. Po dedovi (otcovom otcovi) – zakladateľovi slovenskej rádiológie – som zdedil hravosť, zvedavosť a sklony k bádaniu, nielen vedeckému.

Nikto ma však v detstve k ničomu – ani k čítaniu – nenútil, a tak som si urobil niekoľkoročnú pauzu bez čítania, kým som ako gymnazista začiatkom 90. rokov objavil v maminej knižnici Žáryho Púť za kolibríkom a v kníhkupectve Artforum Charmsovu Čtyřnohú vránu. Vtedy ma čítanie pohltilo a nepustilo dodnes.

V Novej Cvernovke si založil Kabinet pomalosti. Vedel by si krátko predstaviť, o čo ide, prečo práve taký názov a ako súvisí s čítaním knih?

Na prelome tisícročí som sa začal zaujímať o vnímanie času a fenomén pomalosti, napísal som krátku esej vychádzajúcu z pozorovania oblakov, spomalených záberov pri športových TV prenosoch i zrýchlených záberov v prírodopisných filmoch. Spriaznenú dušu som našiel v Jurajovi Briškárovi, u ktorého som písal diplomovú prácu Objavovanie pomalosti. V nej som od objavov, vynálezov a zmyslového vnímania prešiel k literatúre. Ku Kunderovmu románu Pomalosť, k próze Stena Nadolného Objavenie pomalosti, básňam Mariny Cvetajevovej o nespavosti a hravej poézii pre deti Ľubomíra Feldeka a Miroslava Válka. Po rokoch som sa k téme vrátil a zrealizoval nápad mojej priateľky Evky Braxatorisovej na živú komunitnú knižnicu. Dohodli sme sa s Nadáciou Cvernovka a spolupracujeme na projekte v kultúrnom a kreatívnom centre Nová Cvernovka.

Jedným z hlavných motívov Kabinetu pomalosti je pomalé, hlboké, sústredené čítanie a rozhovory s čitateľkami a čitateľmi. Máme vlastný book club, stretávame sa na seminároch, workshopoch, čítačkách, diskusiách a prednáškach.

Keď som ťa navštívil v Kabinete pomalosti a videl som tú obrovskú knižnicu, ktorá pozostáva z tvojich kníh, cítil som trošku závisť a súčasne sa pýtal sám seba, či si to aj všetko prečítal. Zaujíma ma, koľko kníh máš vo svojej knižnici a či sa ti podarilo ich aj prečítať.

Máš pravdu, je to jedna z prvých otázok, ktoré novému návštevníkovi zídu v Kabinete na um. Z tých približne 5.000 zväzkov, ktoré som za 30 rokov nadobudol, som prečítal necelú polovicu, no – keďže som (hádam, so šťastím) v polovici života – nie som horší ako slovenské železnice, mám len malé meškanie.

Keď sa spätne pozrieš na svoj život, aký mali podľa teba knihy vplyv na vývoj tvojej osobnosti? Vedel by si aj niektoré spomenúť?

Moja životná dráha sa do veľkej miery prekrýva s čitateľskou dráhou môjho mozgu a – ako potvrdzujú neurovedecké výskumy – knihy ju formovali zásadným spôsobom. Najmä tie, ktoré som čítal v dôležitých momentoch, opakovane, pozorne, prípadne som o nich aj čosi napísal. Fyzickým dôkazom sú poznámky písané ceruzkou na margách kníh. Zachytávajú plynulý prechod procesu čítania do procesu písania, vývoj formulácií a myšlienok, ktoré možno nájsť napríklad v článkoch, ktoré som publikoval. A v nich nájde ctený čitateľ, láskavá čitateľka aj odporúčania, čo stojí za to čítať (napríklad tu: https://dennikn.sk/autor/viktor-suchy/?ref=list).

Ak by ti bolo umožnené vybrať si napríklad tri alebo päť kníh, ktoré by si mohol za život prečítať, ktoré by si si vybral?

Chystám sa zopakovať experiment Alberta Manguela, ktorý v Čitateľskom denníku (A Reading Diary, Canongate, Edinburgh 2004) popisuje, ako sa rozhodol opäť si s odstupom času prečítať svoje obľúbené, iniciačné a formatívne knihy. Zaznamenáva, ako rok cestoval po svete, na cestách ho sprevádzali knihy a spomienky s nimi spojené. Jednotlivé vety a texty akoby komentovali aktuálne udalosti, uprostred ktorých sa ocitol. Mesačne jedna kniha, vrátil sa k dvanástim a vďaka nemu som objavil napríklad skvelý Morelov vynález od argentínskeho autora Adolfa Bioya Casaresa či Žabiakove dobrodružstvá Škóta Kennetha Grahama.

Aj pre mňa sú knihy alternatívnymi sprievodcami po miestach známych, neznámych i vymyslených, preto by som si do Terstu opäť vzal Wimbledonský štadión Daniela Del Giudiceho, do Gaudího mesta Homage to Barcelona Íra Colma Tóibína a na prechádzku fascinujúco strašidelným lužným lesom na ostrove Kopáč v susedstve ropnej rafinérie, rozostavanej rýchlostnej cesty a spaľovne odpadu na okraji Bratislavy Vŕby Angličana Algernona Blackwooda, ktoré sa neďaleko odtiaľ(to) odohrávajú pred vyše sto rokmi.

„Len si dovolím z vlastnej skúsenosti a potešenia odporučiť, aby sme sa vracali ku knihám, ktoré nás zasiahli do živého, opakovane.“

-VIktor Suchý

Darí sa ti čítať každý deň?

Nie každý deň sú to knihy. Niekedy ani len písmená. Ale voľačo čítam alebo píšem každý deň. Inak to už asi nebude.

Niekedy si na sebe všímam, že pristupujem ku knihám konzumne. Nedočítal som jednu a už „slintám“ nad druhou. Ako hodnotíš tento trend? Stal sa aj z čítania kníh jeden veľký biznis?

Za jeden deň vychádza len v strednej Európe viac kníh, ako by zvládol jeden čitateľ prečítať za celý život. K tomu nekonečný internet (za jeho vynálezcu považujem spisovateľa – Borgesa). Toto čitateľské nekonečno je veľký dar, ale ľahko sa môže v podobe zahltenia zmeniť na prekliatie. Je na každom z nás, ako sa zorientuje, ako bude selektovať. Narastajúci náklad kníh si vynucuje rýchločítanie, vyzobávanie hrozienok, orientáciu na najkratšie útvary a to mení naše schopnosti vnímať, porozumieť, vcítiť sa, kriticky myslieť. Obchod je to stále objemnejší, ale kvalitných, hlbokých čitateľov je stále menej. Som veľmi zvedavý, ako sa to vyvinie.

Čo by si odporučil čitateľom a čitateľkám, aby si rozhodne za život prečítali?

Tipov som dal možno až priveľa, nebudem pridávať ďalšie položky (no dobre: ešte básne Štefana Strážaya a novely Mila Urbana). Len si dovolím z vlastnej skúsenosti a potešenia odporučiť, aby sme sa vracali ku knihám, ktoré nás zasiahli do živého, opakovane. Bezprostredne i s časovým odstupom. Štyri-päťkrát za život. Takto môžeme ľahko naraziť na najväčšie objavy našich čitateľských i životných dráh.


O Viktorovi

V roku 2003 Viktor Suchý absolvoval magisterské štúdium slovenského jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. V diplomovej práci Objavovanie pomalosti (pod vedením PhDr. Juraja Briškára, PhD.) skúmal prístup rozličných autoriek a autorov k objavom, zmyslom, času a rytmu.

Na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave viedol semináre zo slovenskej medzivojnovej literatúry, z literatúry pre deti a mládež, teórie literatúry a verzológie. Na Gymnáziu Metodova učil slovenský jazyk a literatúru. Bol redaktorom OSi, Slova a Kultúrneho života, editorom, jazykovým redaktorom a korektorom niekoľkých desiatok publikácií slovenských (Oskár Čepan, Svetlana Žuchová, Peter Krištúfek, Pavol Rankov a ď.) i svetových (Milan Kundera, W. G. Sebald, Helle Helle…) autorov a autoriek. Pracoval ako kníhkupec v Ex Libris a Artfore, moderoval literárne podujatia.

V kultúrnom a kreatívnom centre Nová Cvernovka vedie alternatívnu knižnicu pod názvom Kabinet pomalosti. Rád navštevuje ostrovy, zrúcaniny, lesy, antikvariáty a kúpeľné mestá.

Publikuje odborné i popularizačné články, recenzie, básne i fotografie. Vo vydavateľstve Modrý Peter – ako 41. zväzok edície súčasnej slovenskej poézie Mušľa – mu v júli 2017 vyšla zbierka Básne o počasí – tridsaťtri minimalistických trojverší žánrovo blízkych haiku, aforizmu a hádanke v sprievode ôsmich autorových čierno-bielych fotografií z cyklu Astronómia blízkeho.

V dizertačnej práci Zátišie v básni, báseň ako zátišie (pod vedením doc. PhDr. Andrey Bokníkovej, PhD.) skúma rozličné podoby priestoru v poézii slovenských a českých poetiek a básnikov 20. storočia.

Na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy sa venuje teórii literatúry, vedie textové semináre, interpretačný seminár a kurz tvorivého písania.

Fotka: Róbert Dobrocký

Podeľte sa o svoje myšlienky