Pozor, čítanie kníh a sledovanie seriálov vám môže zmeniť osobnosť, potvrdila najnovšia Game of Thrones štúdia!

Nedávno publikovaný výskum potvrdil teóriu, že fiktívne príbehy a postavy môžu mať vplyv na formovanie našej osobnosti, názorov, hodnôt a konania.

Nikomu z nás nie je asi cudzí pocit, keď na obrazovke alebo v knihe umrie postava, s ktorou sympatizujeme. Napriek tomu, že ide o fikciu, smrť prežívame emocionálne – niekto cíti smútok, iný hnev či frustráciu. Ako je to možné? Prečo sa ľudia vžívajú do niečoho, čo existuje len v našej fantázii? Aký vplyv dokáže mať fikcia na náš mozog?

Tím vedcov, ktorý vedie Timothy Broom, doktorand psychológie na Ohio State University, prišiel nedávno s novými zisteniami, ktoré vrhajú viac svetla na to, aký vplyv môže mať fikcia na našu osobnosť.

Štúdia sa vtipne nazýva Game of Thrones study [1], pretože vedci skúmali mozgy fanúšikov seriálu Hry o tróny, ktorý bol donedávna celosvetovým fenoménom.

Výskum vedcov potvrdil, že pokiaľ sa silno stotožníte s fiktívnou postavou, aktivujete tú istú oblasť mozgu, ktorú používate pri premýšľaní o sebe či svojich blízkych. Timothy Broom vysvetľuje, že ľudia sú schopní zvnútorniť si skúsenosti či zážitky fiktívnych postáv, akoby šlo o ich vlastné. Ľudia pri stotožnení s postavami „používajú rovnaký nervový mechanizmus, pomocou ktorého získavajú autobiografické informácie,“ hovorí Broom.

V rámci štúdie Broom a jeho kolegovia skenovali mozgy 19 fanúšikov seriálu Hry o tróny, ktorí najprv opísali samých seba, následne opísali svoj vzťah k deviatim známym a nakoniec k deviatim postavám zo seriálu. Vedci sa pri vzťahu k fiktívnym postavám zamerali na psychologický fenomén „identifikácie znakov“.

To je miesto, kde sa skutočne ponoríte do príbehu a rozprávania, no nejde len o to. Ponoríte sa predovšetkým do psychologickej perspektívy postavy alebo postáv príbehu,“ pokračuje Broom. „Máte tendenciu myslieť na to, na čo myslí postava,“ dodáva. „Cítiš to, čo cítia. Skutočne chceš, aby dosiahli svoj cieľ, o ktorý sa usilujú. Je to v istom zmysle takmer identické, ako keby si sa stal tou postavou. Naozaj získavaš ich perspektívu.“

Zvnútornenie skúseností

Vedci sa pri výskume zamerali na skenovanie oblasti mozgu nazývanej ventromediálna prefrontálna kôra, v skratke vmPFC, ktorá úzko súvisí so sebareflexiou. „Ak máte úlohu, pri ktorej myslíte na seba alebo na iných ľudí, táto oblasť mozgu sa spoľahlivo prejaví…“ hovorí Broom. Na druhú stranu ak je poškodená, mozog nemá plný prístup k autobiografickým informáciám, teda informáciám o sebe. V prípade niektorých participantov výskumu sa oblasť vmPFC aktivovala len vtedy, keď mysleli na seba. U iných sa udiala zaujímavá vec – keď mysleli na postavu z Hry o tróny, ku ktorej prechovávali sympatie a obdivovali ju, oblasť vmPFC sa aktivovala akoby mysleli o sebe. Výskumníci na tomto základe prišli k nasledujúcemu záveru:

Názor, že naratívna fikcia ma taký vplyv na jednotlivcov, ktorý dlhodobo obhajujú literárni vedci, je silno podporovaný empirickými dôkazmi. Identifikácia s fiktívnou postavou môže viesť k zmenám v presvedčení jednotlivca, jeho postojov a správania.“[2]

Vedúci výskumu Timothy Broom o účastníkoch experimentu povedal, že „skutočne zvnútorňujú zážitky týchto postáv, pretože prežívajú príbeh z ich perspektívy… Skutočne zvnútorňujú  a začleňujú postavu do svojho sebapoňatia!“ (obrazu vlastného ja – poznámka autora)

Tento a podobné neurologické výskumy potvrdzujú, že fikcia môže mať veľký vplyv na postoje, vieru či správanie ľudí, na čo poukazuje Nancy Mramor, mediálna psychologička a autorka knihy „Get Reel: Produce Your Own Life.“ Mramor však varuje, aby sme nepodceňovali vplyv fikcie na naše myslenie, názory, hodnoty a v konečnom dôsledku správanie. Nemusíme si toho totiž byť vôbec vedomí. Navrhuje udržiavať si istý odstup od prílišného „vžívania sa“.

Timothy Broom na druhú stranu vyzdvihuje pozitívny prínos týchto zistení. Prostredníctvom fikcie si môžeme pomôcť riadiť vlastný emocionálny rast, aj keby bol závislý od našej schopnosti stotožniť sa s postavou/postavami. „Pravdepodobne je možné teoreticky vykopať vlastnú cestu za vlastnými cieľmi sebarozvoja, a to nájdením postáv, ktoré zodpovedajú kritériám, ktoré sa snažíte dosiahnuť,“ uviedol Broom.

Záver

Rozprávanie príbehov je spoločným znakom moderného človeka 21. storočia a pravekého človeka. Príbehy mali od najstarších čias našich dejín výrazný vplyv na formovanie identity jednotlivcov či celých komunít, spoločenstiev a kultúr. K príbehom sme sa obracali hľadajúc v nich odpovede na bežné otázky o nás, o svete či na otázky ako sa v živote rozhodnúť a akou cestou sa vydať. Príbehy obsahovali a obsahujú nadčasové, transkultúrne a transhistorické vzorce či schémy, tzv. archetypy, ktoré dodnes ľudí priťahujú, inšpirujú a formujú. Človek sa vo svojej mysli dokáže s postavou stotožniť, osvojiť si jej perspektívu a integrovať jej rolu do svojho života, čoho dôkazom je aj vyššie citovaný výskum. Tieto zistenia o vplyve fikcie tiež vysvetľujú, prečo majú dodnes náboženské príbehy taký veľký vplyv. V mysliach a životoch ich nasledovníkov sa totiž stávajú žitou skutočnosťou.

A čo vy? Zanechala aj na vás určitá fiktívna postava výrazný vplyv? Podeľte sa o svoju skúsenosť v komentári pod článkom 🙂


[1] Štúdia bola publikovaná 18. februára 2021 v online časopise Social Cognitive and Affective Neuroscience.

[2] BROOM, Timothy, W. – CHAVEZ, Robert, S. – WAGNER, Dylan, D.: Becoming the King in the North: identification with fictional characters is associated with greater self–other neural overlap. In: Social Cognitive and Affective Neuroscience, 2021, s. 7

Zdroj obrázkov: Pixabay, pixelstalk, Freepik

Podeľte sa o svoje myšlienky